"Tí, čo ma nepoznajú môžu ľutovať, tí čo ma poznajú to už ľutujú."

-POVIEDKY-
Najkrajšia Zima, Láska nadovšetko : 1-2-3-4-5-6-7
Kúzlo lásky vždy zvíťazí! : 1-2-3-4-5-6 OZNÁMENIE !!!
Mel Uchiha: Padlí Anjeli : 1-2-3-4-5-6-7-8-9

-JEDNORÁZOVKY-
_______________________________________________

Our Paradise

7. february 2013 at 0:52 | Aki Yukio |  One Chapter
Konnichiwa my Darlings !
Aki zas niečo napadlo posplietať... No, teraz to nebudú postavy z anime, alebo spevácy. Proste som zapojila fantáziu a ničo som napísala a dúfam že si to aspoň niekto prečíta :DD ... Tak snáď začneme :3
So, here you are..


Moje meno je Lena... Žijem v malej dedinke, no je krásna. Vždy po škole sa chodím prejsť ku jazierku.. Je tam kľud nikto tam nechodí, proste môj raj. Vždy tam počujem ten prekrásny žblnkot vody, zvuky prírody no zároveň to ticho... Je to tak upokojujúce po škole, kde je stále hluk. Nikdy som tam nikoho nezaviedla. A ani som to nemienila urobiť.. Ale, čo neviete, náhody sa proste stávajú. A tak som sa aj stretla toho vysnívaného princa.. Bol očarujúci, voval sa Mathew. Vyzeral skvelo, bol stále usmiaty a mne prinášal do života svetlo. A ako sa to vlastne všetko stalo ? To vám rozpoviem v týchto riadkoch..

Bolo ráno, ako každé iné rušné, rýchle, hlučné, stresujúce a vyčerpávajúce. Ja som sa ako vždy ponáhľala do školy. Bývala som medzi poslednými, nemala som rada tú atmosféru v škole takže som sa vždy dovalila na poslednú chvíľu. No teraz som meškala.. Ale učiteľka vždy príde pozdejšie takže som to niejako nebrala v úvahu a pokojne som išla. O chvíľu som prekračovala brány školy a počula som ten hluk ktorý sa linul z okien školy. Bol odporný, neznášam som to tu. Vojdem do rozľahlej budovy, zamračím sa a vykročím ku svojej skrinke. Odomknem ju, odložím si kabát a prezujem sa. Načiahnem sa pre tašku a pomaly kráčam po schodoch na tretie poschodie a smerujem ku mojeje triede. Stojí pred ňou nejaký chlapec. Hmm.. Je celkom pekný, no nepoznám ho, kto to je ? Zastanem si pred neho a začnemho skenovať očami. On sa na mňa zahľadel krásnymi jantárovými očami a usmeje sa... Ja som si to ani neuvedomila. Stále som ho skúmala pohľadom. "Ahoj !" povedal a usmial sa na mňa. "Ja som Mathew... Ty si žiačka z tejto triedy ?" stále sa usmieval a načiahol ruku. Ja som ho ale nevnímala, uprene som na neho hľadela. On bol z toho očividne dosť rozrušený a tak ma poťukal po čele. "Halóó.. Počuješ ma ?" ťukal mi do čela prstami a podivne sa škeril. "Prepáčte pani učiteľka, ja som hore, samozrejme že dávam pozor... Čo ste sa ma pýtali ?" skríknem automaticky ako na hodine, no keď si uvedomím na koho kričím, sčervenám a začnem sa podivne chechtať. "Ja som Mathew, a nie učiteľka.. Teší ma !" zdrapí mi ruku a začne so mnou mykať ako s handrou. Boli sme fakt komický. No v tom nás prerušila moja triedna učiteľka, stará rašpľa čo by sa nezasmiala na ničom. "Lena ! Skľudni sa.." ohriakne ma a rozpojí nám ruky. Chlapec sa očividne zľakol, bol celý bledý a na tváry mal nepopísatľnú grimasu... "Ty si nový žiak ? Mathew že ?" povie a schytí ho za rameno. Matthew len pokýval hlavou. Pozrel sa na mňa, bola som pokojná, opretá o stenu a sledovala som udalosť. On nebol očividne zvyknutý na taký stres. "Ale no tak, už ho nechajte, predstavte ho triede a ja mu už pomôžem.." zdrapila som mu tričko a potiahla som ho ku dverám. Učiteľka nebola proti, nebola rada v našej triede a tak nás proste zaviedla do triedy, predstavila Mathewa a usadila ho do lavice. Lavica veľa mňa.. No super, toto budú rušné dni..Nováčikovia sú najhorší, no on bol kľudný, hľadel von z okna, alebo niečo kreslil. Hmm.. možno to nebude až tak hrozné, pomyslím si a otvorím si svoj zošítok na kreslenie.. Už bol plný, a ja som mala strašnú chuť si kresliť.. "Hej, Matty.. Nemáš papier ?" opýtam sa a popri tom ležím na zošite. "Samozrejme, Lena.." podá mi papier a otočí sa. Bol v pohode, nie ako ostaný, od nich keď som niečo chcela tak na mňa húkali čo si nenosím veci, blbý snobský haranti. To je môj názor. ďalej to už neriešim a začnem čmárať na papier. Netuším čo, proste rukou prechádzam po papiery.. V tom do triedy vbehol učiteľ a tak som pre istotu dávala pozor. Neriskujem byť poškole.. No hodina bola tak nudná že som zaspala. No veľa som toho nenaspala, niekto ma totiž ťukal do čela.. Moja reakcia bola ale rovnaká ako pred tým keď ma Mathew poťukal prvý krát.. Vykríkla som "Prepáčte pani učiteľka, ja som hore, samozrejme že dávam pozor... Čo ste sa ma pýtali ?" na celú triedu. Mathew vybuchol smiechom. Po chvíli mi došlo čo sa stalo a pripojila som sa ku smiechu. Učiteľovi došli nervy a zrúkol po nás "Zmiznite do riaditeľne !! Okamžite !!" a hodil po nás kriedy. Matty ho za to obdaroval odporným ksichtom, ja som pridala komentár typu "Prečo zase kriedy, moja obľúbená mikina !" a zodvihla som sa. Zadrapla som Matta za tričko a išla som do riaditeľne, už ma tam poznali po mene, kôli môjmu spaniu na niektorých hodinách.. Ani neviem ako ale zaspím. No každopádne ja som zaťukala a hneď som aj vošla. Matta som ťahala stále za tričko. Pozrela som sa mu do tváre a povedala som mu nech sa nebojí, so mnou vždy vyviazne bez problému. "Dobrý ! Posiela ma učiteľ..." skríknem vo veĺkej chododbe plnej trofeí. "Lena ? Spala si ? Zas ?" povie riaditeľ a podíde ku mne. "Mathew ? A ty čo tu hneď prvý deň ?" počudovane sa spýta riaditeľ. Matt sa na mňa len úboho pozrie a sklopí hlavu. "Rozosmiela som ho na hodine a učiteľ nás poslal sem." jednoducho objasním siuáciu. Riaditeľ len pokýva hlavou a ako vždy povie.. "Lena,Lena, ešte že sa tak dobre učíš.. Ale nechaj ostaných spolužiakov napokoji, tu máš žuvačky.. A nespi už !" povie riaditeľ s miernym úškrnom. "Ďakujem, dovi !" zobrala som si žuvačky ktoré dostanem vždy po príchode do riaditeľne. Netuším prečo mi ich dáva, vraj sa budem môcť sústrediť. Hmm.. Zaujímavá teória, ale zaberá. Tak teda keď sa náš rozhovor skončil štuchla som Matta a išla som do triedy. "Lena, ako to že nemáš problémy ?" povie udivene.. No ja sa len usmejem a pokračujem v ceste. Vojdem do triedy a prvé čo počujem je víkrik spolužiakov "Lena, aké žuvačky si dostala dnes ?" a poriadny smiech. "Mentolové, chceš ?" poviem a zakývam balením žuvačiek. "Lena, žuvaj, buď ticho a nespi !" zavelí učiteľ a dopisuje posledné vety na tabuľu. Jetoho síce veľa ale do zvonenia to mám odpísané. Soma to zvyknutá, no náš nový spolužiak očividne nie a nevie čo má robiť skorej. Bol strašný, zabila som po ňom riaditeľove žuvačky a povedala som mu že mu to dám odpísať. Za chvíľu zazvonilo a ja som výťazoslávne odhodila pero do perečníka. "Hej, Matt.. Chceš si odpísať poznámky ?" spýtam sa ho a zamávammu pred nosom zošitom. "Umh.. Ďakujem." povedal a zobral si zošit. Zabalil si ho do tašky a pokračoval von z triedy so mnou po boku. "Chceš ? Ukážem ti to tu.." povedala som popri prezúvaní. "No môžeš, aj tak to tu nepoznám." povedal a usmial sa na mňa. Boli sme oblečený a tak sme vyrazili. Chytila som ho za ruku a potiahla.. Mala som toho veľa na pláne. On sa len pozrel dole a bežal za mnou. Do viedla som ho na námestie a tam som si sadla na lavičku. Ukázala sommu voľné miesto vedľa mňa. On si poslušne sadol a bol ticho. "Čo si tak ticho ? No tak rozprávaj mi o sebe." skríknem a potľapkám ho po pleci. A tak sme sa asi hodinu rozprávali... Dozvedela som sa toho veľa. "A teraz mi to tu ukážeš ?" spýtal sa dychtivo. Už s neho nešla tá bojazlivosť. Usmiala som sa a podišla som ku veľkej mape našej dediny. "Tak kade chceš ísť ?" spýtam sa a šťuchem ho. "No môžeme začiať z tadeto a potom tade.." ukazoval mi cestiu prstom po mape. Tak som ho teda chytila za rameno a vydali sme sa cestou okolo obchodov a školy, potom cez lúky ku potoku. V tom sa chlapec rozbehol ani neveim kam.. Proste bežal až sa mi stratil za stromami. Už som vedela kam zabúdil.. Na moje tajné miesto, každému tam zakazovali chodiť pretože staré babky milujú rozprávať povery... No teraz som nemala čas rozmýšľať.. Zobrala som si tašku naspäť na plece a bežala som za ním. Vbehla som do hustých krikov, boli tak mäkké... Už som skoro prešla zarastenú cestičku a videla som jazero. Skočila som na mäkkú trávu a zakričala som "Mathew !!". On sa ako na povel zodvihol z trávy a usmial sa na mňa. "Je tu prekrásne, také úžasné ticho." a znovu sa hodil do trávy. Tam som si vždy ľahla ja. "Áno, viem.. Sem sa stále chodím ukľudniť. Ten rušný svet v realite ako by tu neexistoval.." poviem a spravým zopár krokov do predu a čakám. "Och, prepáč.. Narušim som ti kľud však ?" povedal smutne a sklonil hlavu. Vyzeral ako šteniatko. Ja som neváhala a sdla som si ku nemu. "Ale to neni pravda.. Nič tu nerušíš, ty niesi ako ostaný." povedala som a usmiala som sa. On sa potešil, a hodil sa mi okolo krk. "Ďakujem, ďakujem..." hovoril dookola. Ja som to už nevdela vydržať a začala som ho štekliť. Vyzeral rozkošne, pokial nezapojic celú svoju silu a neprevalil ma pod seba. A teraz začal on. Šteklil ma ako oživot. Bolo to strašné, smiala som sa hlasno, všade sa to ozývalo. "Teraz niesme moc potichu, že..." povedal a zvalil sa vedľa mňa. Ja som len vydala nejaký tón na súhlas a oprela som sa o neho. On sa na mňa otočil a dal mi pusu. Bolo to nečakné.. Ale úžasné, ako extáza v mojej mysli. Bolo to krásne.. A hlavne to bolo mimo reality. Chytil ma za ruku a stále ma bozkával. Boli sme tam snáď celú večnosť. Zabudli sme na všetko, bolo to úžasné a sním ešte viac. A tak sme tam chodili každý deň a vždy keď sme tam prišli, Mathew povedal tie dve slová.. "Náš raj."

Tááák.. čo na to hovoríte ?? Ja viem ten obrázok je strašný ale tak čudujte sa... Ja som veľmi "šikovná". No ehm tak ku tej poviedke. Dúfam že sa vám páčila. :D Aki-chan totiž podala poriadny výkon.. xDD Ten koniec bol asi veľmi náhy ale nechcela som to až tak naťahovať ako žuvačku na podrážke.. :'DD Tak sa majte a neochorte ako ja.. Ani lieky mi nepomáhajú... Sa čudujem že som vôbec toto napísala.. So, Bye !

Aki Yukio
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama